Magie Země

Daeduwen:

Už dlho som nepísala žiadny článok; cítila som, že nemám o čom. Aj keď z viacerých strán prišli otázky, kedy bude ďalší, nemala som pocit, že je niečo, o čom je treba hovoriť. To, o čom sa píše na Angeláriu, je akoby stále to isté; neviem, či máte rovnaký pocit ale keď čítam tie články, mám dojem, že sa stále vraciame k jednému a niežeby to nikam neviedlo, ale jednoducho akoby už bolo vypovedané všetko a viac nebolo treba hovoriť.

Dnes sa mi stalo niečo, čo ma zaujalo, a preto som sa rozhodla napísať o tom, čo častokrát prehliadame; o imunite.

Väčšinou sa tento pojem spája so zdravím (prípadne s predstaviteľmi štátu, a vtedy skôr s negatívnym nábojom). Keď zlyháva imunita, rozhodí sa celý organizmus; fyzicky rovnako ako psychicky a energeticky. Každý deň sme vystavení náporom okolia, stresu, ktorý musíme vyrovnávať, úlohám, ktoré musíme zvládať a často pritom zachádzame za vlastné možnosti. Spoločnosť nás núti pokračovať ďaleko za hranice možného; spomeňte si, kedy naposledy ste si brali voľno z práce iba preto, že ste sa cítili mierne unavení alebo príliš zaťažovaní tým, čo sa na vás valí? Prepíname svoje sily; zdá sa to ako celkom bežný jav a naše telo sa s tým dokáže vyrovnať naozaj obdivuhodne… kým neohlási štrajk a neochoriete.

Imunita nie je len vec materiálneho rázu; nie sú to len dobré biele krvinky vo vašom tele bojujúce proti zlým baktériám a vírusom. Imunita je vec optimálneho nastavenia, telesnej, duševnej a duchovnej pohody a vyrovnanosti. Ak sa naruší aspoň jedna z týchto zložiek a dlhodobo sa nevracia do normálu, telo vypovie službu a nastupuje choroba. Prednedávnom som sa dostala k definícii zdravia: WHO, Svetová zdravotnícka organizácia, definuje zdravie ako “stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody”, a dodáva, že pravdepodobne až 95% všetkých ľudí túto definíciu nespĺňa. Ruku na srdce; kedy naposledy ste boli v kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohode? Kedy naposledy ste sa cítili úplne zmierení so stavom svojho tela, duše a svojho prostredia? Mám silné podozrenie, že som zdravá asi len vtedy, keď spím; aj to len preto, že si vtedy neuvedomujem skutočný stav svojho tela, duše a okolitého prostredia. V bdelom stave sa tomu blížim vtedy, keď som celkom sama; keď konečne prídem domov z práce, zamknem dvere svojho bytu a konečne nie je nikto, kto by odo mňa niečo chcel alebo súrne potreboval.

Bývala som náchylná na prechladnutia a chrípky, keď som bola decko; pravidelne každý rok v chrípkovom období som ju chytila tiež. Teraz (klopem po dreve) to nie je také časté; telo sa naučilo vyrovnávať sa s vecami lepšie ako predtým. Ale aj tak v posledné dni už nedokážem vykrývať otrasy tej úplnej pohody a silno som prechladla; začalo to včera, dnes to úspešne pokračuje. A práve dnes prišlo niečo, čo ťažko zvládam aj v celkom zdravom stave, nieto ešte teraz.

Môj otec nie je priamo alkoholik; ale keď to preženie, je s ním na nevydržanie. Práve dnes šli s mojou mamou okolo a volal mi, že sa zastavia. Keby som bola ako-tak pri zmysloch, tak mu rovno poviem, nech nechodia; ale keďže v tomto stave môj mozog reaguje pomalšie ako moje ústa, povedala som len “dobre” a zložila som telefón. Prišli; mal dosť vypité, vracali sa z jednej návštevy. A počas toho, ako sedeli na mojom gauči a nadhadzovali tému, mi naraz povolili nervy a rozplakala som sa; nedokázala som prestať.

Poznáte tie stavy; keď sa toho nazbiera príliš a jednoducho toho už nedokážete do pohára prijať viac. Môj organizmus bol celý rozhasený; a tak jediné, čo som mohla robiť, bolo vzlykať a nájsť aspoň aké-také zadosťučinenie v tom, že sa mi prečistí nos. A pomedzi tie vzlyky som povedala to, čo asi od svojho dieťaťa nechce počuť žiadny rodič. “Načo ste sem vôbec chodili?”

Mŕtve ticho. Potom ešte pár chabých pokusov nadviazať konverzáciu. A potom pomerne rýchly odchod.

Zvláštne na tom bolo, že asi pred dvoma mesiacmi sa stala podobná situácia; vtedy som si takto dávala chvíľu pauzu a mala som vypnutý telefón. Naši sa mi nevedeli dovolať a môj otec vtedy v podobnom stave, v akom prišiel dnes, mi prišiel vyčistiť žalúdok. Vtedy to bol on, kto sa zrútil a nevedel prestať vzlykať; tentokrát som to bola ja. Hovorte tomu čistenie karmy alebo opakovanie skúšky; vtedy som bola dostatočne v pohode na to, aby som to napätie dokázala od seba odraziť. Dnes to tak nebolo.

Keď odišli, sadla som si k počítaču a trochu premýšľala. Pred tou návštevou a aj po nej som hovorila s Michaelom; a on počas toho rozhovoru povedal niečo, čo ma doviedlo k tomuto článku.

Michael, 20.4.2010
Mala som divný telefonát… volal mi oco a povedal, že za päť minút sú u mňa. A znel… akoby toho v sebe dosť mal. Akoby pil. A tak teraz neviem.
Bude to skúška, moja drahá
To som pochopila.
Ale bude to dobré
Ďakujem… len som z toho taká nesvoja.
To chápem
Lebo je ešte celkom dobre možné, že to len tak vymyslel a v skutočnosti… ach, čo sa nad tým vôbec zamýšľam.
Bude to dobré
Ešte raz ti ďakujem, Michael… neostáva mi nič len čakať; a uvidí sa.
Áno… to je jediné, čo môžeš spraviť
(…)
No… tak tu boli; a sú preč. A počula som dobre… to, čo sa mi zdalo. Mal toho v sebe dosť a keď začal s niečím naliehať, tak mi praskli nervy a rozrevala som sa… a povedala som, načo vôbec chodili. A tak potom v rýchlosti dopil čaj a odišli. Michael, povedal si, že to bude dobré… a už je. Ale v tej chvíli…
Ja viem… ale myslela si aj na to, čo ti to pripomínalo
Áno… pripomenulo mi to, keď tu raz bol; tiež v takomto stave. A vtedy povolil on a nevedel prestať revať… takže sme si to vrátili.
Už teraz si mu odpustila… a áno, vrátili ste si to
Aj tak je to… neviem, ako to povedať.
Zdá sa ti to nefér
Vlastne áno. Tak všeobecne.
Úmysel bol dobrý… ale cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami
Asi som pochopila, o čom to je, Michael. Že nemáme robiť to, čo pokladáme za najlepšie pre druhých. Pretože to, čo si myslíme, že je pre nich najlepšie, im vôbec nemusí vyhovovať – z rôznych dôvodov.
O tomto by si mala napísať na Angelárium

Viete… na začiatku bol vlastne len úmysel rodičov navštíviť svoju dcéru a pozhovárať sa s ňou, lebo každý občas potrebujeme spoločnosť a pohovoriť si s niekým. Ale na druhej strane máme každý právo na to, čo práve chceme, a nikto iný nemá právo zasahovať nám do toho len preto, že si myslí, že to tak bude pre nás lepšie. Je ťažké nepremietať svoje túžby, potreby a očakávania do druhých; je ťažké nezovšeobecňovať. Ale nemali by sme sa o to, v záujme zachovania čo možno najlepších vzťahov medzi ľuďmi, aspoň pokúsiť? Bez ohľadu na to, aké úmysly nás vedú?

V záujme vlastného zdravia a zdravia iných… nestúpajme ľuďom do ciest, ktorými chcú kráčať. Nespochybňujme ich rozhodnutia iba preto, že im nerozumieme alebo preto, že väčšina iných ľudí volí iné rozhodnutia. A potom nás snáď bude naozaj zdravých a imúnnych oveľa viac. Láska sa dá preukazovať viacerými spôsobmi… ale ten najlepší je ponechať každému jeho cestu. Pretože každý z nás si imunitu udržiava rôzne.

A potom budú naše úmysly naozaj dobré.

Zdroj: angelarium.wordpress.com