Magie Země

Krátke zamyslenie (no, možno nie až také krátke )

Premýšľala som. Sedela som v tichu a tme, v polohe, kedy sa mi najlepšie premýšľa – so skríženými nohami na svojej posteli a videla som mnoho ciest, ktoré sa predo mnou vinuli. Premýšľala som, prečo a ako je možné, že existuje toľko ciest; že sa ťahajú tak ďaleko od seba a zdanlivo sa úplne rozchádzajú… a pritom všetky vedú k cieľu.

Čomu veríte? Je to zdanlivo jednoduchá otázka. Ale potom prichádzajú ďalšie otázky, ktoré už nie sú také jednoduché.

Prečo veríte?

Mohla by som hovoriť vo frázach; mohla by som citovať výroky slávnych a mohla by som o tom viesť filozofické debaty; dôvod, prečo veríme, je jednoduchý – pretože niečomu veriť musíme. Viera je náš hnací motor, na viere staviame vlastné presvedčenia. Veríme v správnosť vlastnej cesty, v úprimnosť našich blízkych, v dobré srdcia neznámych a v nádej na pokojný a bezstarostný život. Veríme v Ježiša Krista, veríme v Boha alebo Bohyňu (alebo v oboch súčasne), veríme v Satana, veríme v anjelov, v démonov, v stabilitu meny, v to, že všetko sa na dobré obráti, v duchov, vo víly, v kvalitu tovaru na pultoch predajní, jednoducho veríme v kadečo. Tým, že veríme, upevňujeme dané položky v našom súkromnom svete. Alebo neveríme; ak nemáme dostatok viery vo vyššie uvedené položky, vynechávame ich zo svojho súkromného sveta. (Čo neznamená, že sme voči nim imúnni; len možno na nás nemajú taký veľký dopad.)

Veriť niečomu alebo v niečo je fajn; odbúrava sa tým značné množstvo neistoty, či to skutočne existuje. Väčšinou sú to veci ťažko dokázateľné, ktorým veríme; ale práve naša viera upevňuje ťažko dokázateľné veci v našom živote viac než čokoľvek iné. Dôkazy sú nespoľahlivé; každý dôkaz sa dá vykladať prinajmenšom dvojznačne. A každý dôkaz je závažný destabilizačný prvok viery ako takej.

Otázka, ktorá vyplýva z dôkazov, znie jednoducho; ale odpovedať na ňu vôbec jednoduché nie je.

Prečo iní ľudia neveria v to, v čo veríte vy?

Hovorí sa, že každý sme jedinečný. Že cesta každého z nás je neopakovateľná nikým iným. Že cesty sú nekonečne premenlivé a niet istoty, ako bude tá naša vyzerať v ďalších chvíľach. Sú ľudia, ktorí svoju cestu držia pevne v rukách; sú takí, ktorí ju z rúk púšťajú úplne. Niektoré cesty považujeme za správne; iné za nesprávne. Niektoré sa nám páčia a iné vôbec nie. Niektoré dokážeme pochopiť a iné odsudzujeme. Pretože ľudia sme rôzni; a každý kráčame vlastnou cestou. Je prirodzené, že niektoré cesty sa budú podobať tej vašej a budú stavať na rovnakých presvedčeniach… a niektoré budú úplne odlišné a tým pádom postavené na celkom iných presvedčeniach.

Ľudia si formujú svoj život tak, aby boli obklopení hlavne tými podobnými cestami. Kráčať tak tou svojou je oveľa jednoduchšie. Zoskupenie ľudí, ktorí zdieľajú vaše presvedčenia a uznávajú vaše hodnoty, podporuje vašu vieru v ne. Veď ako by nemohli byť správne, keď je okolo vás toľko ďalších, ktorí veria tomu istému!

Ale hromadenie ľudí s podobnými cestami, podobnými presvedčeniami a podobným rebríčkom hodnôt má jeden závažný nedostatok; je to totiž dôkaz. A žiadny dôkaz ešte nikdy nič nedokázal, ak sami neveríte, že daný dôkaz niečo dokazuje. Dôkazy sú rovnako subjektívne ako viera, cesty, presvedčenia a hodnoty. Dôkaz, rovnako ako čokoľvek ostatné, sa vždy dá použiť dvojsečne; to je tajomstvo ľudskej mysle, nášho najsilnejšieho nástroja a zároveň najväčšej slabiny. Všetko spočíva v spôsobe použitia.

Tretia otázka z trojice ťažko zodpovedateľných je najťažšie zodpovedateľná.

Prečo neveríte v správnosť cesty iných ľudí?

Celé ľudstvo je produktom veľmi malej skupinky pôvodných ľudí; nech už to beriete ako biblický príbeh alebo vedecký alebo ezoterický. Ľudí bolo na začiatku veľmi málo. Ich základy, korene, boli rovnaké; navzájom sa až tak veľmi nelíšili. Iste, každý mal svoju vlastnú cestu; ale hlboko vo svojej podstate vedeli (podľa môjho názoru), že všetky ich cesty sú navzájom rovnako hodnotné. Ak každý z nich poznal alebo robil niečo iné, v konečnom dôsledku to obohatilo všetkých; aký by bol ich život, keby všetci robili to isté rovnako? Zdieľali svoje vedomie; zdieľali to, čo sa každý z nich naučil a až neskôr sa rozišli do rôznych kútov sveta, množili sa… a oddelili. Odcudzili navzájom.

Tak sa stalo, že vzniklo veľa ciest; čím viac ľudí, tým viac ciest. A keďže žiadne dve cesty nie sú rovnaké, muselo sa nevyhnutne stať aj to, že niektoré cesty sa zdajú úplne nezlučiteľné navzájom. Viera, tak ako všetko, sa radikalizovala; ak každý veríme v niečo iné, aby naše cesty neboli rovnaké, dochádza k tomu, že rôzne presvedčenia navzájom nevyhnutne kolidujú. A iskria.

A napokon… po troch ťažkých otázkach jedna, ktorá je jednoduchá. A preto najviac bolí.

Čo je vlastne viera?

Nič iné len náplasť na strach.

Náplasť, ktorá nám pomáha veriť tomu, že naša cesta je tá správna. Že bez ohľadu na to, koľko ľudí okolo nás nezdieľa naše vlastné presvedčenia, to, čomu veríme – v čo dúfame – predsa len má svoj význam. Viera je obväz, pod ktorým hnisá rana; jed z nej otravuje naše telo a my sa radšej nedívame pod čistý biely povrch, aby sme sa radšej nedozvedeli, čo vlastne skrývame pred svetom. Pred ostatnými ľuďmi. A sami pred sebou. Nevedieť je pohodlné; nevedieť je náš štít, ktorým sa bránime realite.

Nevedieť je dar. A zároveň prekliatie. Viera každého z nás je rovnako scestná; a zároveň rovnako správna. Budeme ich aj naďalej oddeľovať a myslieť si, že len tá naša je jediná správna? Alebo nazrieme pod obväz a uvedomíme si, že jediný spôsob, ako sa oslobodiť, je prestať sa báť?

Čomu veríte vy?

Zdroj: angelarium.wordpress.com